Pedagogická fakulta
v Bratislave
Univerzity Komenského v Bratislave

Napísali naši absolventi

Veronika Šteňová

Už prvá prednáška prof. Cséfalvaya o práci logopéda s dospelými klientmi ma nadchla. Dodnes mi v ušiach znejú jeho slová: „Každý, kto ide študovať logopédiu, si myslí, že chce pracovať s deťmi. Ak ale uvidíte, čo sú to afázie, a obľúbite si ich, určite už budete chcieť robiť len s dospelými.“ Áno, mal pravdu. Mala som to šťastie, že som mohla vypracovať diplomovú prácu práve pod jeho vedením. Jej témou bolo vytvoriť nový nástroj na diagnostiku porúch pomenovania u pacientov s afáziou. Moje nadšenie a profesorova snaha zlepšovať slovenskú afaziológiu tak nejako prirodzene vyústili do projektu dizertačnej a tiež rigoróznej práce. Obe boli pokračovaním práce na diplomovej práci a projekt bol zavŕšený v roku 2010 vydaním nového slovenského diagnostického nástroja Testu pomenovania obrázkov. Ešte počas doktorandského štúdia na Katedre logopédie PdF UK som začala pracovať na II. Neurologickej klinike UNB a LF UK. Počas dvoch rokov som videla, že prepojiť výskumnú prácu priamo s prácou v klinickej praxi je ten najlepší model práce mladého doktoranda. Na klinike sa mi v tom istom čase, ako som dokončovala dizertačnú prácu, naskytla jedinečná možnosť stať sa členom tímu lekárov Neurochirurgickej kliniky UNB a LFUK operujúcich pacientov s tumormi mozgu pri vedomí. Spolu s tímom sme vypracovali postup na sledovanie rečových a jazykových procesov u pacientov s nádormi mozgu v blízkosti rečových a jazykových kôrových centier a dráh. Dá sa povedať, že v tomto období som sa vďaka výnimočným doktorom dostala na vrchol logopedickej práce, pretože spolupracovať s lekármi priamo na operačnej sále je pre afaziológa splnený sen.

Mariana Kováčová

Ak by som sa mala zamyslieť nad tým, čo mi dalo štúdium na pedagogickej fakulte, tak môžem povedať, že ovplyvnilo celý môj profesionálny a aj súkromný život. A to práve vďaka tomu, že som na tejto fakulte stretla úžasných ľudí, ktorí mi poskytli nielen odborný, ale aj ľudský pohľad na deti a ľudí s hendikepom. Ten najzásadnejší zlom, keď som sa rozhodla venovať sa týraným, sexuálne zneužívaným deťom, nastal vtedy, keď som prišla do kontaktu s ozajstnou realitou – najskôr v rámci písania ŠVOUČ a neskôr diplomovej práce. Zostala som šokovaná zo zistenia, že väčšina detí umiestnených v týchto zriadeniach bola v domácom prostredí dlhodobo týraná, sexuálne zneužívaná a že tým, že zostali bez pomoci, sa u mnohých z nich rozvinuli poruchy správania. Neriešila sa však príčina tohto stavu a spoločnosť tieto deti vyčlenila ako deti s vážnymi poruchami správania. A vtedy som si povedala, že to chcem robiť inak. A toto vlastne robím až doteraz. Za pomoci mnohých sa mi v roku 1998 podarilo zriadiť prvé špecializované krízové centrum pre týrané, sexuálne zneužívané deti, postupne sa k nim pridali matky s deťmi, ktoré boli obeťami domáceho násilia. V súčasnosti v nitrianskom kraji, kde pôsobím pod Centrom Slniečko, n. o., prevádzkujeme Intervenčné centrum pre deti a rodiny v kríze, poradenské centrum pre obete domáceho násilia, krízové stredisko, detskú linku záchrany a nedávno otvorený bezpečný ženský dom s dodržaním európskych štandardov pre tento typ zariadení. Som naozaj rada, že si v profesionálnej oblasti plním svoje sny, a to aj vďaka dobrým základom z vysokej školy.

Silvia Hovorková

Prvou osobnosťou na VŠ bol pre mňa Dr. Csonka. Miloval nepočujúcich a posunkový jazyk, čo bolo v tom období nadčasové. Organizoval na fakulte prvé kurzy posunkového jazyka, na ktoré pozýval svojho nepočujúceho priateľa, ktorý mi vždy opakoval: „Otváraj viac ústa, ja ti nerozumiem.“... a mne vtedy po prvý krát skutočne došlo, aké je to náročné mať poruchu sluchu.
V tom čase sme študovali prvý ročník neučiteľského odboru špeciálnej pedagogiky so zameraním na poradenstvo, mali sme veľmi široký záber a bolo náročné zorientovať sa v tom, akým smerom sa vybrať. Vpred ma vtedy posunuli prednášky s prof. Tarcsiovou, počujúcim dieťaťom nepočujúcich rodičov. Spolu sme vytvorili príručku pre rodičov detí s poruchou sluchu, ktorá získala pozitívny ohlas. Okrem nej ma na fakulte ovplyvnilo viacero úžasných odborníkov so srdcom na mieste. Milovala som prednášky a diskusie napr. s prof. Mikulajovou, Dr. Andreánskym alebo Dr. Šramovou. Počas štúdia špeciálnej pedagogiky som začala študovať aj liečebnú pedagogiku. Tu ma naučili vnímať klienta ako osobnosť, vidieť ho s úctou v celistvosti, bez ohľadu na jeho obmedzenia. Terapeutický náhľad sa mi stal vzácnym doplnkom k mojej práci s rodinou ako celkom.Ako doktorandka som absolvovala ročný pobyt na Gallaudetovej univerzite v USA (jedinej univerzite pre nepočujúcich, kde primárnym jazykom vzdelávania je posunkový jazyk). Po návrate som sa začala venovať portálu pre rodičov detí s poruchou sluchu Infosluch a internetovému poradenstvu. V súčasnosti pracujem v CŠPP pre deti so sluchovým postihnutím v Bratislave a pracujem na novom portáli www.nepocujucedieta.sk, ktorého úlohou je okrem iného spojiť rodiny s deťmi s poruchou sluchu z celého Slovenska. 

Jaroslav Šrank

Na PdF UK som prišiel študovať v roku 1993 kombináciu slovenský jazyk a literatúra – dejepis. Do sveta, ktorý som si v tom čase rámcoval, potom dosť zásadným spôsobom zasiahlo, že na vtedajšiu slovenčinársku katedru prišiel profesor V. Marčok. Vtedy som sa nestaral skadiaľ ani prečo, dôležitejšie bolo, že jeho entuziazmus a neformálny prístup spôsobili, že som literatúru prestal vnímať ako sféru mimo života a naplno do nej ponoril ten svoj vlastný. Odvtedy, hoci najprv len pozvoľna, sú to spojité nádoby. Hmatateľným – aspoň dočasne, kým sa papier nerozpadne – výsledkom sú zatiaľ tri knihy o slovenskej poézii, ktorých som autorom, a desiatky recenzií a štúdií publikovaných doma aj v zahraničí časopisecky aj knižne. Čiastočne ako súčasť zvyšovania kvalifikácie (doktorandské štúdium, docentúra), ale hlavne ako produkt túžby či potreby rozumieť ľuďom a veciam a slovám ľudí, a gestám vecí. Tá sa nezaobíde bez trpezlivosti a vytrvalosti, nuž a ktoré iné prostredie by týmto vlastnostiam malo priať viac ako vysoká škola aj s nejednou svojou nižšou črtkou. Nikdy som vlastne neplánoval pôsobiť v školstve, na to mi predsa len vždy pripadalo, že má v sebe silný sklon pôsobiť ako represívne zariadenie. Ale praje aj hĺbavosti – veď cyklus vysokoškolského roka dožičí človeku aj luxus izolácie, štúdia, písania. A šťastne ho dopĺňa o priamu konfrontáciu s inými mienkami a myšlienkami. Ak i naďalej dotváram kolorit svojej domovskej katedry, je to vari aj prejav nádeje, že vyššie spomenutú väzniteľskú tendenciu môžeme spoločnými silami vyvážiť práve dôrazom na jej opaky, slobodné a tvorivé myslenie, kultiváciu našej citlivosti. Kto ich opáči, zapáčia sa mu. Je to pech či úspech?